A komu ste tým prospeli?

Autor: Mária Majerčíková | 8.2.2015 o 11:19 | Karma článku: 17,63 | Prečítané:  3372x

Táto pamätná veta z Pelíškov ma napadla, keď som tak dnes ráno rozmýšľala o uplynulom referende a čítala na internete tie ostré reakcie ľudí z jedného, či druhého „tábora“. Konečne je po ňom, a dúfam, že emócie, ktoré boli v posledných dňoch naozaj vyhrotené, trocha opadli, a môžeme sa pozrieť na túto tému aj s triezvym pohľadom.

Na začiatok uvediem, že žijem 24 rokov v šťastnom manželstve, môj syn bol plánované dieťa a jeho sexuálna orientácia je úplne v poriadku.

Teda úplne v poriadku pre nás, 96% populácie. Pretože poznám aj zopár ľudí, ktorí patria do tej zvyšnej, 4% skupiny. A určite ich poznáte aj Vy, len možno o tom neviete. Väčšina z nich totiž žije úplne normálnym životom, nikde svoju sexuálnu orientáciu neprezentuje, a tak to ani nemáte ako vedieť. V dnešnom svete, kedy sa každý zavrie za svoje dvere, a nestará sa ani o suseda, nemáte možnosť zistiť, či žije tým „správnym“ životom, alebo je to inak. Možno aj vaša suseda Bieliková, o ktorej ste doteraz nepočuli, je lesba. A čo?

Takmer každý homosexuál vyrástol v „tradičnej“ rodine. Inak by to ani nešlo, však? A určite nikoho z nich jeho rodičia k tejto sexuálnej orientácii neviedli. A predsa, stalo sa....

Vraj každému z rodičov záleží na šťastí jeho dieťaťa. Tým sa zástancovia referenda aj oháňali. Aby ich deti boli zdravé a šťastné. Nuž skúste si predstaviť, milí rodičia, že by vám vaše dieťa v určitej situácii zvestovalo, že jeho sexuálna orientácia je iná, než tá vaša. Čo by ste v tej chvíli urobili? Prišlo by sklamanie, hnev, sebatrýznenie, prečo práve on, ona? Prestalo by vám v tej chvíli záležať na ich šťastí? Lebo sú „iní“?

Myslím, že nie. Zrejme by ste po pár bezsenných nociach museli akceptovať túto skutočnosť, dokonca by ste možno začali akceptovať aj partnera, či partnerku vášho dieťaťa. Obzvlášť vtedy, ak by spolu žili šťastne pár rokov.

Jedna vec ma veľmi zamrzela. Tí, ktorí by mali kázať o láske k blížnemu svojmu, o láske ku každému živému tvorovi, zrazu s krvavými očami začali strašiť všetkých „normálnych“ ľudí gejmi a lesbičkami, začali kresliť živé obrazy o tom, ako raz budú vychovávať ich deti.

Nuž poďme sa pozrieť na čísla. Ak homosexuáli tvoria 4% populácie, koľko z nich by v skutočnosti chcelo vychovávať deti? Ak poviem že tretina, možno preháňam. Sú to takí istí ľudia, ako my, majú presne tie isté ekonomické problémy ako väčšina „tradičných“ rodín, kde priemer je dnes 1,2-1,4 dieťaťa na rodinu. Ozaj, prečo Alianciu za rodinu netrápi toto číslo?

Prečo sa nezaoberajú tým, aká je pôrodnosť v „tradičných“ rodinách? Prečo dnes ženy odkladajú svoje prvé dieťa po 30-tke, prečo väčšina mladých žije v zväzkoch mimo manželstva, prečo sa toľko veľa rodín rozpadá kvôli tomu, že jeden z rodičov musí pracovať v zahraničí? Kto sa kedy zaoberal tým, koľko rodín je nešťastných kvôli alkoholu, agresivite, a iným neduhom, ktoré sú v našej „tradičnej“ spoločnosti akceptované?

Príde mi to tak, ako keby niekto úmyselne odvádzal pozornosť od skutočných problémov a robil strašiaka z pár jedincov, ktorí možno žijú slušnejšie a usporiadanejšie, ako tí, ktorí to tak vehementne zastávajú.

Ak sa vrátim k adopciám, kto si dovolí vysloviť presvedčenie, že dieťa, ktoré by s láskou vychovávali dve ženy, alebo dvaja muži, dali by mu materiálne zázemie, umožnili vyštudovať, by bolo na tom horšie ako to, ktoré dnes vyrastá v detskom domove, kde sa mu tiež venuje zväčša len ženský kolektív a v 18 rokoch zostáva takmer na ulici?

Bavíme sa tu možno rádovo o desiatkach detí, ktoré by v prípade povolených adopcií, takto vyrastali. Deti, ktoré sú v detských domovoch, sú dnes zväčša rómske, alebo sú to deti určite nie z „tradičných“ rodín, pretože ruku na srdce, ak by zostalo to „vaše“ dieťa odkázané na cudziu pomoc, s veľkou pravdepodobnosťou by sa oň postarali príbuzní, či známi, a neskončilo by v domove.

A tak sa znova pýtam, k čomu bolo celé toto dobré? Komu to poslúžilo? Aký bol vlastne zámer tohto referenda? Pretože už na úplnom začiatku muselo byť jeho autorom jasné, že bude neúspešné. Prečo sa niekto stále snaží rozdeľovať túto spoločnosť na dobrých a zlých? Napadá ma len jeden dôvod.

Kým sa ľudia budú hádať o nepodstatných veciach, nikdy sa nespoja a nezačnú sa zaujímať o tie podstatné veci, ktoré ich naozaj trápia. Nezačnú sa pýtať politikov, prečo sa kradne, prečo je slabá vymožiteľnosť práva, kde miznú ich dôchodkové úspory, prečo musia vysokoškolsky vzdelané ženy utierať zadky rakúskym dôchodcom, aby si mohli zaplatiť byt, a podobne.

Nechajme sa preto milí spoluobčania aj nabudúce namotať na nejakú zaujímavú tému, ktorá nás na pol roka zamestná, a hlavne rozdelí...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?